Dôležité pre drobných investorov je predovšetkým to, že drahšie a kvalitnejšie materiály, ktoré boli používané v minulosti výhradne na významné budovy alebo pri rekonštrukcii historických objektov, sú vďaka novým technológiám spracovania, a tiež vysokým požiadavkám investorov v súčasnej dobe využívané aj na objektoch privátneho charakteru.
Klampiarske materiály
Základným materiálom, pre majstra klampiara, je obojstranne pozinkovaný plech. Jeho nevýhodou je však obmedzená životnosť. Tento materiál je možné zvoliť bez povrchovej úpravy alebo s farebným náterom. Kvalitnejší ako pozinkovaná oceľ je titán-zinok, teda zinok s prísadou titánu a medi pre zlepšenie mechanicko-fyzikálnych vlastností.
Používa sa v prírodnej alebo v predzvetranej úprave. Ide o veľmi tvárny materiál, umožňuje teda ľubovoľné spôsoby spracovania, nevýhodou môže byť však určité obmedzenie spracovania pri nižších teplotách. Tieto plechy by nemali byť pokladané v malom sklone na asfaltové pásy1 a nie je úplne v poriadku ani pokládka na nevyschnuté impregnované debnenie alebo latovanie.
Plech ako fasádny materiál je elegantný a neotrepaný tiež na rodinných domoch. Foto Rheinzink.
Najkvalitnejším zinkovým plechom je Rheinzink. Vyrába sa v troch vyhotoveniach: lesklo valcovaný, predzvetraný modrošedý a predzvetraný v bridlicovo-šedom odtieni. Lesklý typ získava zhruba po dvoch rokoch ochrannú patinovú vrstvu modrošedej farby. Vrstva uhličitanu zinočnatého v tomto prípade dostatočne chráni plech z vonkajšej strany proti korózii bez potreby ďalších náterov. Pre zabezpečenie rovnakého farebného odtieňa sa od počiatku stavby alebo pri použití fasádnych systémov používa titán-zinok v predzvetranej forme.
Najkvalitnejším klampiarskym materiálom je nepochybne meď. Jej nevýhodou je síce vyššia obstarávacia cena, no bezpochyby ju vyváži v podstate neobmedzená životnosť, nízke nároky na údržbu a vysoký estetický efekt.
Na rad prichádzajú aj vysokoodolné a bezúdržbové materiály s povrchovou úpravou na báze plastov. Rýdzo moderným materiálom je žiarovo-pozinkovaný oceľový plech s plastovým poťahom. Predáva sa v množstve farebných odtieňov, výhodou je dokonalé spracovanie prvkov, dlhá životnosť, stálofarebnosť, bezúdržbovosť, odolnosť voči výkyvom teplôt aj poveternostným vplyvom.
Plechová strecha je pri kvalitnom návrhu a vyhotovení plne funkčným a elegantným prvkom v akomkoľvek krajinnom prostredí. Foto Rheinzink.
Cenovo je tento materiál porovnateľný s titán-zinkovým plechom, istou nevýhodou môže však byť fakt, že ho nemožno letovať a je teda potrebné ho kombinovať s alternatívnymi tesniacimi prostriedkami, ktoré môžu znižovať životnosť základného materiálu.
Do tejto kategórie patrí klampiarsky sortiment značky Lindab, a tiež fínskej firmy Ruukki. Prvky Ruukki sú vyrobené z kvalitnej fínskej žiarovo pozinkovanej ocele s povrchovou úpravou na báze polyuretánov. Dobre sa tvarujú, sú odolné voči korózii aj nepriaznivým prírodným podmienkam. Ďalšími materiálmi, používanými pre klampiarske práce sú pásová, tyčová, plochá a drobná tvarová oceľ, skoby a spony, klince, skrutky, oceľový, pozinkovaný či medený drôt a farby alebo tmely. Konkrétne použité materiály sú dané technickou normou, prípadne ich určuje popis prác konkrétnej stavby.
Plechové strešné krytiny a fasády
Plech sa ako strešná krytina v minulosti používal takmer výhradne pre pokrytie striech v horách alebo v nepriaznivých klimatických podmienkach. Pozvoľne sa však použitie plechových krytín presúva aj do oblastí s miernejšími podmienkami, a to predovšetkým pre uplatnenie funkčných a estetických vlastností tohto typu krytiny. Predovšetkým sa jedná o možnosť pokládky v nízkom sklone a bezproblémovú kombináciu s inými stavebnými materiálmi.
Použitie plechu môže byť do určitej miery obmedzované nedôverou, pretože tento materiál je niekedy vnímaný ako nezvyčajný, poprípade hlučný. Táto nedôvera nie je však vôbec na mieste. Prípadnú hlučnosť možno v obytnom podkroví štandardne vyriešiť vhodne profilovanou krytinou spolu s odpovedajúcou tepelnou, prípadne aj zvukovou izoláciou.
Plech sa významne uplatňuje v architektúre fasád veľkých administratívnych a priemyslových budov. Foto Rheinzink.
Moderné klampiarske materiály sú vydarené nielen pokiaľ ide o dizajn, kde je možnosť vybrať si z rôznych tvarov, farieb aj povrchových úprav. Plechová krytina je cenovo porovnateľná s inými typmi krytín, výhodou je nízka plošná hmotnosť a jednoduchá montáž, vyžaduje len minimálnu údržbu. Ľahkosť má svoje výhody predovšetkým u striech s veľkou plochou, krov nemusí byť dimenzovaný na ťažkú krytinu, čo znamená tiež úsporu suroviny, a tým aj financií. Je možné vyberať z materiálov povrchovo upravených alebo prírodných, variabilita umožňuje zvoliť druh podľa fasády a štýlu domu. Tohto využíva predovšetkým architektúra priemyselných objektov, ktoré tak získavajú na zaujímavosti a jedinečnosti² (viď. vysvetlivka na ďalšej strane).
Minimálny sklon strechy s plechovou krytinou je 7°, konkrétna hodnota prirodzene závisí od použitého materiálu. U niektorých výrobcov je možno pokládku realizovať už od sklonu 3° za predpokladu použitia dodatočných opatrení vo forme tesnenia drážok a použitia poistnej hydroizolačnej vrstvy. Plechová strešná krytina sa pokladá obvykle na odvetranú strešnú skladbu s vrstvou poistnej hydroizolácie. Jednotlivým vrstvám je potrebné venovať veľkú pozornosť pri ich návrhu tak, aby spĺňali požiadavky daného objektu. Obzvlášť dôležité je odvetranie strechy, u ktorého sa vzduchová medzera riadi sklonom strechy, preto je nevyhnutné prispôsobiť detaily u odkvapu aj hrebeňa.
Plechové strechy môžu svojim vzhľadom vzbudzovať dojem klasickej strešnej krytiny. Napríklad oceľové dielce mávajú vzhľad betónovej šablóny alebo klasickej pálenej strešnej tašky. Výhodou je oceľ používaná na rekonštrukcie krytín starších objektov.
V prípade moderných stavieb je však dnes asi najrozšírenejším titanzinkový plech, ktorý je dobre tvarovateľný, je možné z neho vyrábať aj zložitejšie prvky. Ponúkané sú rôzne systémy strešných krytín, odlišujúce sa tvarom prvkov, povrchom aj spôsobom spojovania.
Za zmienku stojí napríklad Ouick Step systém firmy Rheinzink, ktorý vytvára stupňovitou štruktúrou horizontálne členenie strechy, vďaka čomu sa povrch prirodzene začleňuje do okolia. Systém je vhodný pre rôzne tvary striech so sklonom 10-75°, jeho montáž je jednoduchá a rýchla.
Vďaka vyššie uvedeným vlastnostiam slúži plech stále častejšie aj ako fasádny materiál, a to už na všetky typy verejných aj priemyselných budov. Používa sa rovný, vlnitý, trapézový alebo inak profilovaný plech, plasticita umožňuje architektom využívať v konštrukciách oblé alebo zložitejšie tvary. Základom sú hladké diely, kde hlavným estetickým prvkom sú prirodzené spoje. Tieto na ploche vytvárajú linky, ryhy alebo iné pravidelné geometrické prvky. Štruktúru povrchu fasády ovplyvňuje zvolený materiál, povrchová úprava, farba alebo odraz svetla, ovplyvniť ju možno aj inými spôsobmi položenia jednotlivých prvkov aj ich striedaním. Tohto je využívané napríklad u veľkých plechových plôch, ktoré by mohli inak pôsobiť ťažko a predimenzovane.
Plech vo funkcii strešnej krytiny umožňuje realizovať strešné tvary, sklony a ich rozmanité kombinácie takmer bez obmedzení. Foto Rheinzink.
Menšie klampiarske prvky
Medzi menšie klampiarske prvky zaraďujeme jednotlivé dielce strešnej alebo fasádnej krytiny, šablóny, panely a pásy, ale patrí sem aj strešné poklopy, slúžiace k prielezom na strechu, jednoduché strešné okná k presvetleniu pôvodného priestoru, ventilačné nadstavce a zachytávače snehu. Existuje aj opláštenie menších strešných prvkov, napríklad vikierov, celých komínov, záveterných líšt, častí alebo okrajov štítov a podobne.
Plech sa používa aj pre oplechovanie odkvapov striech, balkónov a terás, úžľabia, ríms a parapetov a k lemovaniu strešných nadmuroviek a prestupom strešnou krytinou, kde je potrebné zaistiť vodotesné napojenie krytiny na zvislé plochy častí, ktoré vystupujú nad jej povrch. Tvar je daný druhom krytiny.
Jednotlivé klampiarske prvky aj systémy sa vyrábajú spravidla priemyselne, na stavbe sa potom len skladajú, pripevňujú a zhotovujú sa spoje. Pre spájanie sa používa drážkovanie, nitovanie, zváranie, spájkovanie a tieto základné postupy sú stále zdokonaľované.
Drážkové spoje sú používané pre všetky druhy materiálov, nevýhodou je ich netesnosť proti tlakovej vode. Nitovaním bývajú obvykle spojované plechy pozinkované a medené, nitujú sa v jednom alebo v dvoch radoch, rozstup nitov a vzdialenosti od okrajov plechov sú, tak ako u iných spojovacích prostriedkov v stavebníctve, predpísané.
Zvarovaním sa spájajú oceľové prvky, všetky spoje musia byť vodotesné. Tých dosiahneme tiež spájkovaním, spájky volíme podľa druhu plechu, vždy s nižším bodom tavenia, ako majú spojované časti. Pri sklonoch väčších ako 30° možno prvky spojovať preložením alebo zasunutím. Pre spojenie klampiarskych prvkov s ďalšími konštrukciami alebo fasádou sú používané drôtené alebo plechové prípony, klince, skrutky, závrty, skoby, spony a háky.
1 V tejto súvislosti je uvádzaný pojem bitumenová alebo čierna korózia. Môžeme sa s ňou stretnúť predovšetkým u titán-zinku, zinku, ale aj iných kovov napr. medi. Bitumenová korózia je častá u ukončujúcich plechových prvkov na streche s živičnou izoláciou. Spôsobujú ju hlavne zoxidované asfaltové pásy, ktoré sú vyrobené z ropy s veľkým obsahom síry. Bitumen je napr. pri mrholení a daždi vylúhovaný z asfaltového pásu na titán-zinkové oplechovanie, čo spôsobuje jeho koróziu. Túto koróziu nespôsobuje každý asfaltový pás. Napr. u modifikovaných živičných materiálov s posypom vyrobených z ropy s minimálnym obsahom síry, je možnosť jej vzniku obmedzená na minimum.
Pri slabých zrážkach alebo hmlách a ich nasledujúcom odparení dosahuje kyslosť až pH = 1,6! Vysoká kyslosť môže v krátkom čase kovové prvky poškodiť. Proti bitumenovej korózii je možnosť ochrany kovu ochranným náterom, ktorý je treba pravidelne a kvalitne obnovovať (napr. farba S2810 Formex extra). Bitumenová korózia napáda všetky nechránené kovy s výnimkou nehrdzavejúcej ocele. Zdroj: http://www.aren.cz/bitumenova-koroze/
2 ReflectionsOne. Elegantný postup, ako nájsť vhodné farebné riešenie budovy, ktoré je exaktne odvodené z miestnych pomerov, rozpracoval do exaktnej techniky švajčiarsky dizajnér farieb Friedrich Ernst von Garnier. Princíp je obdivuhodne jednoduchý. V lokalite, kde má budova stáť, vyhotovíme digitálny panoramatický krajinný snímok. Na počítači zhoršujeme rozlíšenie fotografie tak, až sa fotografia rozpadne na niekoľko jednotiek až desiatok monochromatických pixelov. Ich farby potom použijeme pre farebný návrh fasády.
Prvé pokusy takto extrahovať charakteristickú farebnú paletu pre farebný návrh fasády je už niekoľko rokov starý. V poslednej dobe bola táto technika aplikačne prepracovaná a vznikli stavby, ktoré presvedčivo preukazujú jej estetické a krajinotvorné účinky. Zdroj: http://si.vega.cz/clanky/bau-2007-nasmeroval-dalsi-vyvoj-ve-stavebnictvi/.
