V praveku, keď človek opustil jaskyňu a potreboval nejakú ochranu pred dažďom, začína história strechy a strešnej krytiny. Ľudia žili v primitívnych príbytkoch. Tie zakrývali jednoduchými prírodnými materiálmi, ktoré poznali a ktoré im boli bežne k dispozícii. Strešnú konštrukciu vtedy tvorili poskladané vetvy, strešnú krytinu potom čečina, trstina, palmové listy, slama či zvieracia koža. O stavbu príbytkov a pokládku krytín sa starali výhradne ženy, pretože tieto povinnosti spadali do starostlivosti o domácnosť.
Terasy na streche už v staroveku
V starovekom Egypte a na Blízkom Východe vznikli prvé ploché strechy. Tamojší obyvatelia si ich mohli dovoliť, pretože išlo o oblasti teplé a suché, bez prítomnosti výraznejších zrážok. Vtedy tiež po prvýkrát prišli na svet prepracovanejšie strešné konštrukcie, kedy prvé trámy tvorili kmene stromov. Tie boli medzi sebou prepletené prútím. Neskôr sa prešlo k dreveným guľatinám a kamenným doskám. Strešná krytina mohla mať niekoľko podôb. Osvedčila sa buď udusaná hlina, vrstva zmesi ílovej kaše s plevami obilia a slamou, ktorá na ostrom slnku zatvrdla, alebo asfaltová hornina vyťažená z Mŕtveho mora, ktorá vynikala vodotesnými vlastnosťami. Na mnohých stavbách slúžili ploché strechy aj ako terasy na oddych alebo vegetačné záhrady. Ich pamiatka sa dodnes dochovala napríklad v chráme kráľovnej Hatšepsut či visutých záhradách kráľovnej Semiramis.
V starovekom Ríme sa vďaka staviteľovi Vitruviovi žijúcim v 1. storočí pred n. l. zachoval veľmi presný opis dobového rímskeho staviteľstva. V jeho spise Desiatich kníh o architektúre opisuje vo IV. knihe, akým spôsobom je zostavený strop a krovné trámovie. Dôležitou technológiou, ktorú tu popisuje, je konštrukcia falošnej klenby tvorená iba trámami, fošňami a omietanou trstinou tak, aby vytvorila klenutý omietnutý strop. S ohľadom na nasledujúci vývojový rad v stredoeurópskom prostredí je evidentné, že po zániku Rímskej ríše boli niektoré postupy zabudnuté a postupom času boli znovu objavované, najmä v 17. a 18. storočí. Ešte v románskom slohu je dodržiavaný pravdepodobne taliansky spôsob kladenia trámov, avšak v gotike je zdokonaľovaný svojbytný hambalkový systém. Často sa stávalo, že ohnisko, ktoré bolo tradične umiestnené vo vnútri domu, zapálilo strechu nad hlavou. Preto sa ľudia stále častejšie uchyľovali na použitie nehorľavých a trvanlivých materiálov a začali strechy vyrábať z kamenných dosiek či hlinených škridiel. Napriek tomu, že pálené škridly poznali už starí Gréci a ich prvé stopy boli zachytené na Kréte, u nás svoje uplatnenie našli až v stredoveku.
Stredovek v znamení románskeho slohu a gotiky
Už z doby Karola Veľkého pochádzajú prvé záznamy o modeloch škridlí a ich spôsobe ukladania. Boli to predovšetkým prejzy, esovky a ploché bobrovky. V roku 794 vydal franský cisár nariadenie, ktoré predpisovalo použitie strešnej škridly ako všeobecného spôsobu krytia striech pre cisárske sídla, vrátane hospodárskych objektov. Upevnenie škridiel sa na streche vykonávalo pribíjaním alebo od 11. storočia prostredníctvom nosov na spodnej strane zavesením za laty. V roku 1342 cisár Ľudovít a rada mesta Mníchova vydali nariadenia vyplývajúce z negatívnych skúseností so slamou, trstinou a drevenými šindľami. Nariadenie znelo jasne a to aby sa pri nových strechách používali iba materiály odolné ohňu. Najmä v mestách postupne vytlačili horľavé (spáliteľné) krytiny, ako je došok a šindeľ.
Z dôb románskeho slohu na našom území sa o strešných systémoch nezachovalo príliš veľa dokladov, snáď len to, že mali relatívne nízky sklon oproti nasledujúcemu slohu gotickému. Z rano-stredovekých postupov zastrešenia veží je známy typ iba s murovanou helmicou polygonálne ihlanového tvaru. Krovy takých helmíc boli pravdepodobne kužeľového či ihlanového tvaru a mnohokrát boli ponechané ako tzv. stratené debnenie.
Najstaršie zachované krovy v Čechách pochádzajú zhruba z 1. polovice 14. storočia. Boli postavené na princípe hambalkovej sústavy za použitia výstuh ondrejskými krížmi, umiestnenými do plných väzieb medzi protiľahlé krokvy. Tak je to napríklad v Prahe pri sv. Anny na Starom Meste.
V 15. a 16. storočí gotický sloh preferuje vysoké stavby s veľmi strmými strechami. Najnáročnejšie strešné konštrukcie sa väčšinou nachádzali na katedrálnych a kostolných stavbách, ktorých strechy mali nielen prudké sklony, ale ako dominanty miest vyčnievali nad všetky ostatné stavby a preto bolo potrebné sa vysporiadať ako s veľkým rozponom, tak s vysokým hrebeňom. Okolo roku 1600 skončil vývoj rámovej konštrukcie a okrem ozdobných prvkov a materiálov sa najdôležitejšie rysy domov nezmenili dodnes.
Bridlica namiesto škridle
V 18. storočí mnohé európske krajiny znovu objavili kúzlo asfaltu, ktorý sa na strechách objavoval v podobe asfaltových pásov. V niektorých oblastiach, najmä tých chudobnejších, sa od pálených škridiel prešlo k strešným krytinám z prírodnej bridlice, pretože boli výrazne lacnejšie. V roku 1776 bola na Morave, vo Slobodných Hermaniciach, zahájená ťažba bridlice. Práve tu je možné hľadať epicentrum histórie pokrývania bridlicou u nás. Bridlica nachádzala rozsiahle uplatnenie a v 40. a 50. rokoch 19. stor. sa jej nahrádzali doškové a šindľové strechy. Významným architektonickým prvkom sa stali aj ploché strechy. S príchodom 19. storočia si získal obľubu aj betónový variant škridiel.
O storočie neskôr potom začala byť populárna azbestocementová krytina známa ako eternit, naďalej sa však zachovali aj asfaltové pokrývky striech. Doskám sa hovorilo šablóny a kládli sa podobným postupom ako bridlicové dosky. Táto krytina bola síce lacná a ľahká, avšak po objavení nepriaznivých zdravotných účinkov azbestu bolo od ich užívania upustené.
Strechy dvadsiateho storočia pod vplyvom bytových a panelových domov
V medzivojnovom období došlo k najväčšiemu rozvoju plochých striech. V roku 1927 známy architekt Le Corbusier definoval architektonické zásady, podľa ktorých mali byť ploché strechy využívané ako pobytové terasy a záhrady a stali sa vďaka tomu významným architektonickým prvkom. Na začiatku 50. rokov 20. storočia, po skončení 2. svetovej, nastal veľmi dôležitý prielom v technológii výroby strešných škridiel, ktorý reagoval na veľký dopyt po všetkých stavebných materiáloch. Nemecký podnikateľ Rudolf Braas vtedy vyvinul technológiu umožňujúcu mechanizáciu výroby strešných škridiel. K ďalšiemu masívnemu rozvoju prispela hromadná výstavba bytových a panelových domov v 60. rokoch. Išlo predovšetkým o strechy miernych sklonov. Strechy a strešné krytiny bytových a panelových domov však počas nasledujúcich dekád prešli veľkým technickým vývojom, pretože prvotné jednoduché jednoplášťové strechy sa príliš neosvedčili. Nemali totiž dostatočné termoizolačné vlastnosti a často do nich zatekalo. Na strechách tak bolo možné v priebehu času pozorovať železobetónové panely doplnené parotesnou vrstvou z asfaltových pásov, penový polystyrén, ktorý sa pozvoľna stal neoddeliteľnou súčasťou skladby strešných plášťov, alebo kompletizované tepelnoizolačné dielce zložené z polystyrénu, asfaltových pásov. Od 70. rokov sa potom začali súčasne využívať aj strechy dvojplášťové, ktoré tvoril železobetón, murované časti, drevo a ďalšie. V 90. rokoch sa materiály aj skladby striech neustále rozvíjali súčasne s tým, ako sa zvyšovali požiadavky na termoizolačnú kvalitu.
Na mnohých súčasných strechách sa objavujú ľahké strešné krytiny, najčastejšie v strechy v plechovom prevedení, napríklad ako trapézový plech. Tie sú až desaťkrát ľahšie ako ostatné krytiny, vďaka čomu toľko nezaťažujú strešnú konštrukciu a ich montáž je na základe presne objednaných dĺžok pásov rýchla a jednoduchá.
Najväčšími trendmi modernej doby sú zelené strechy, teda čiastočne alebo úplne pokryté vegetáciou a pôdou či pestovateľským substrátom vysádzaným nad hydroizolačnú membránu. Po stáročia boli známe už na Islande, v Škandinávii, Kanade alebo USA. U nás k ich rozvoju dochádza až v posledných rokoch.
Vývoj striech, krytín a ich tvarov stále nekončí a je jasné, že bude pokračovať aj naďalej. Vďaka aktuálnej otázke úspor energií sú na vzostupe tzv. biele strechy, ktoré sa aj za slnečných dní ohrejú len mierne nad teplotu vzduchu. V kontraste s čiernou (alebo tmavou) povrchovou úpravou, ktorá môže mať na slnku až 70 °C, značne znižujú nároky na letné chladenie.
Zdroje:
[1] Vývoj krytin v Čechách a na Moravě. www.izolace.cz [2] Historie zastřešení. www.hornval.eu
[3] Historie střešní tašky. www.aspis.cz
[4] Střecha pohledem historie. www.estav.cz
[5] Historie střešních krytin. www.lehkakrytina.cz
[6] Vývoj střešních konstrukcí od antiky po 20. století. www.dspace.cuni.cz
[7] Ploché střechy – 2. část. Historický vývoj. www.stavebnictvi3000.cz
Čítajte tiež:
