Veľké množstvo podlažnej plochy na malej zastavanej ploche je tiež dôvod prečo sa väčšinou takéto budovy stavajú. Na predstavu, byt pre štvorčlennú rodinu má v priemere 85 m2. Do Burdž Chalífa by sa takýchto bytov vošlo asi štyri tisíc (ak počítame čistú podlažnú plochu ako 75 % hrubej) a obývalo by ich asi šestnásťtisíc ľudí.
Na prvý pohľad môže takého riešenie vyzerať lákavo. Na miesto stredne veľkého mesta, niekoľko výškových budov v záplave zelene a parkov, bez zbytočného dochádzania, pretože väčšina horizontálnej automobilovej dopravy nahradí vertikálna, nie tak náročná na priestor. Bohužiaľ, takto úžasne to funguje len na papieri. Výškové stavby potrebujú okolo seba mesto určitej veľkosti ktoré ich vyživuje a dáva im zmysel. A aj mesto, ktoré dosiahlo určitých hraníc potrebuje výškové budovy pre svoj ďalší vývoj. Mestá, v ktorých začnú byť dopravné vzdialenosti neúnosné (hlavne čo sa týka času dopravy), priestoru pre expanziu do okolia na hranici únosnosti a pozemky v širšom centre naozaj drahé, začnú generovať výškové budovy. Tie môžu mestu v rozvoji výrazne pomôcť, bohužiaľ pri zlom nastavení môžu život v meste zadusiť.
Problém, o ktorom sa najviac hovorí v súvislosti s výškovými budovami, je ich vplyv na panorámu a horizont mesta. V zástavbe sa tieto budovy veľmi ľahko stávajú dominantnými a ikonickými prvkami. Alebo sa o to aspoň snažia.
Mestá sa snažia tento vizuálny aspekt nejako usmerňovať. Všeobecná tendencia je výškové stavby stavať do zhlukov, aby na horizonte mesta nevyzerali ako nejaké zuby, ale aby tvorili jednoliaty celok. U iných budov sa naopak začlenenie do clusteru nepredpokladá (Burdž Chalifa, Londýnsky črep atd.). To nevylučuje možnosť, že v budúcnosti budú pokračujúcou výškovou výstavbou pohltené. Vzdialené pohľady na historické dominanty sú ďalšími z regulačných prvkov výškových budov. Príkladom môžu byť pohľady na katedrálu sv. Pavla v Londýne, ktorú z význačných miest Londýna nesmie nič zakrývať.
Problém nastáva vo chvíli, keď vplyvom zhluku výškových budov sa vám niektoré časti mesta dostanú do permanentého tieňa. Diskusia nad výškovými stavbami by sa potom mala týkať aj meradla v lokálnom kontexte. Výrazný prírastok podlažnej plochy mení štruktúru populácie v danom mieste. Nie je preto divom, že lokálne komunity sa väčšinou novej výstavbe bránia, cítia sa týmito plánmi ohrozené a sú presvedčené, často oprávnene, že nová výstavba povedie k zhoršeniu ich životných podmienok. Zatienenie, doprava a dopravné špičky v špecifických častiach dňa, nedostatočná infraštruktúra aj „noví“ ľudia a množstvo individuálnej automobilovej dopravy. To všetko sú aspekty, ktoré môžu viesť k narušeniu súčasných sociálnych a ekonomických štruktúr.
Výškové budovy sú často monofunkčné a na príklade londýnskej City je vidieť, že štvrti, ktoré cez deň žijú, sa môžu vďaka svojej monofunkčnosti v určitú dobu skoro vyľudniť a anonymita nových priestorov môže vytvárať nové riziká akými je kriminalita, ekonomické alebo ekologické problémy. Fasády, ktoré tak dobre vyzerajú vo vzdialených pohľadoch, začnú byť, v meradle ulice a pešieho človeka, veľmi fádne, moc veľké a únavné. Absencia živého parteru, ktorý by komunikoval s okolím na lokálnej úrovni, je kapitolu samou o sebe. Pri súčasnej debate o výškových budovách v Prahe považujem za zásadné tieto riziká neignorovať a neprehliadať. Väčšina z nich sa dá riešiť, alebo využiť v prospech stavby a jej okolia. Akokoľvek to môže znieť banálne, je dôležité o stavbe komunikovať s okolím a všetkými dotknutými stranami.
Pri správnom nastavení môže nová výšková zástavba priniesť rozvoj a oživenie mesta a jeho špecifickej časti. Ale je potrebné len premýšľa o možných konfliktoch, od negatívnych efektov denitrifikácie po premenu horizontu, ale aj o možnom využití. Pravdou je, že väčšinu problematických bodov môže výšková budova využiť k svojmu úžitku. Stály vietor a nezatienené fasády môžu generovať energiu.
Rozvoj v oblasti parametrického modelovania a experimentovania s inými materiálmi než len betón a oceľ, vedie v poslednej dobe k skutočne zaujímavým projektom. Už to nie je len o veľkej sklenenej kocke s rovnakými poschodiami a hladkou fasádou. Experimentuje sa s drevom, fasádami ako vertikálnymi záhradami a architekti si stále viac uvedomujú potrebu zachovania ľudského meradla v návrhoch.
Súčasné urbánne a sociálne štruktúry nemusia byť prekážkou, ale naopak: začlenenie do nich môže rozhodnúť o úspechu projektu. Niekoľko správne navrhnutých a do kontextu mesta umiestnených výškových budov, môže napríklad začať premenu brownfieldu a ďalej naštartovať rozvoj mesta.
Výškové budovy k modernému mestu nepochybne patria. Pokiaľ sú správne nastavené parametre ich projektov, ich tvorcovia sa nesprávajú k ich okoliu arogantne a naplno si uvedomujú nielen výhody, ale aj negatívne dopady, môžu byť výrazným prínosom. Potom to môže byť pre všetky strany výhodné súžitie. Avšak nie je to možné bez debaty o tom, aké má byť mesto, ako horizont, aké má byť využitie budov, jeho dopravná sieť. Preto nie je možné o výškových budovách rozmýšľať ako o izolovanom fenoméne, ale ako o súčasti mesta ako organickom celku. Nie je možné o nich premýšľať bez všetkých súvislostí, z ktorých som spomenul len časť.
