Architektka prírodných záhrad Václavíková: "Učitelia, deti aj rodičia sa musia na premenu správne naladiť"

Pre aké školy plánujete záhrady?

Ozývajú sa školy, ktoré sú veľmi angažované, v ktorých celý tím ťahá za jeden povraz. To je podľa mňa najdôležitejšie. Musí existovať nielen vôľa chcieť niečo zmeniť, ale aj túžba tráviť s deťmi veľa času vonku. Pre takto naladenú školu je potom radosť vymýšľať čokoľvek architektonické.

Čo si školy od spolupráce s vami vlastne sľubujú?

Školy, ktoré ma oslovia, väčšinou chcú záhradu, ktorú videli v inej škole. Keď k nim prídem, kladiem mnoho otázok. Zaujíma ma, prečo a ako chcú zmenu urobiť alebo či už napríklad zapojili rodičov, deti a komunitu. Pokiaľ nie, radím im, akým spôsobom efektívne komunitne plánovať. Ak sa má vytvoriť priestor pre deti, učiteľov, rodičov a širokú verejnosť, treba do procesu tvorby zapojiť všetkých, ktorí budú novú záhradu užívať. Aj rodičia a starí rodičia, ktorí deti vyzdvihujú a možno na nich v záhrade čakajú. Teraz navrhujem záhradu pre Základnú a materskú školu v Telecí, ktorá je otvorená verejnosti. V lete ju využívajú aj turisti, chatári a chalupári. Až bude premena dokončená, počítam, že tu komunitný život ešte zosilnie.

Otváranie záhrad verejnosti možno teda považovať za nový trend, ktorý sa začína šíriť. Osobne sa ale stretávam skôr s tým, že rodičia a deti nemajú záujem v škole dlho zotrvávať. Čo je podľa vás potrebné urobiť, aby sa situácia zmenila?

Škola musí začať premýšľať inak. V prvom rade je potrebné sa zhodnúť, či chce škola rodičov zapájať. Pretože nastanú situácie, kedy sa škola na rodičov obráti, napríklad v prípade, že chce niečo vybudovať alebo rekonštruovať. Škola sa na rodičov môže tiež obrátiť ako na dobrovoľníkov na vedenie krúžkov. To všetko sa dá robiť práve na záhradách. Škola by mala v súvislosti s premenou záhrady zmeniť aj záležitosti týkajúce sa prevádzky školy. Najvhodnejšie je, aby sa do celkovej zmeny od začiatku zapojila aj verejnosť. Ľudia majú vedieť, prečo a ako premena záhrady prebieha a koľko práce vôbec vyžaduje ju uskutočniť. Tiež odporúčam zostaviť návštevný poriadok pre rodičov a vybrať niekoho, kto bude zodpovedať za jeho dodržiavanie.

Stane sa niekedy, že si škola úpravy záhrady pri plánovaní rozmyslí? Aké prekážky stoja pri plánovaní v ceste?

Pedagógovia sa pýtajú, ako vyzerá následná údržba. Snažím sa im navrhnúť niekoľko variantov, o ktorých môžu viesť debatu, či ich zvládnu vlastnými silami, alebo oslovia zriaďovateľa. Riadim sa ďalej hlavne tým, aby boli v záhrade zastúpené štyri živly – voda, oheň, zem, vzduch. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som školám ponúkala napríklad jazierko, ale ony také riešenie nechceli. Pedagógovia sa báli, že by na záhrade neustrážili bezpečnú prevádzku. To som rešpektovala, a preto som navrhla alternatívu v podobe malého náustku pre vtáky. Stáva sa, že časom sa situácia zmení a školy sa samy ozvú, že by si jazierko nakoniec priali. Alebo ho bez mojej pomoci vybudujú s rodičmi.

Čoho sa školy konkrétne obávajú?

Na záhrade sa môže stať čokoľvek. Je to rovnaké, ako keď ide rodič s deťmi von. Dieťa vylezie na peň, spadne a zraní si palec. Navrhujem prirodzené veci, ktoré nájdete v okolitej krajine. Vytváram malé krajiny na školských záhradkách. Rodičia by mali byť s riešením oboznámení, jedine tak ponesú určitú mieru rizika spolu s vedením školy. Pri pohybe vonku sa môže vždy niečo stať, či už sa s deťmi nachádzate v škôlke, v parku alebo v lese.

Ako sú na tom školy, pokiaľ ide o výučbu pestovateľských prác? Pestujú deti v rámci výučby nejaké rastliny?

Pestovateľstvo sa postupne vracia späť vďaka grantovým výzvam. Školy zakladajú záhony a snažia sa aspoň trochu záhradníčiť. Deti vysádzajú bylinky a letničky, neskôr skúšajú reďkovky a šalát. Napríklad vsetínska Základná škola Rokytnice už niekoľko rokov obhospodaruje mnoho záhonov. Zapájajú sa deti všetkých vekových skupín. Majú aj ovocný sad a krásne výukové cedule. Na výsledky môžu byť pyšní hlavne učitelia, ktorých vonkajšia výučba baví. Presun výučby z triedy von nie je zo začiatku jednoduchý, pretože deti sú, prinajmenšom zo začiatku, veľmi rozptýlené. Postupne si ale zvyknú a nakoniec sú radšej vonku ako vo vnútri. Zavádzať vonkajšiu výučbu je nutné aj inak, napríklad formou blokového učenia, teda dvojhodinového bloku výučby v rámci hlavného vyučovania, trvajúceho 3–4 týždne.

Prečo by si vás mali školy najať? Prečo by nemali novú školskú záhradu vymýšľať samy?

Ako architektka vnesiem do priestoru zmysel a súvislosti. Školy často vedia, čo chcú, ale nevedia to celkovo prepojiť. Považujem za dôležité vytvárať prvky tak, aby bol okolo nich dostatok priestoru a jednotlivé triedy sa pri vonkajšej výučbe nerušili. To je pridaná hodnota architekta. Príde s uceleným návrhom, z ktorého možno vychádzať a ktorý je možné realizovať postupne podľa etáp, financií a možností. Odporučia, čo môžu školy zaistiť svojpomocne a na čo je lepšie najať odborníka.

Už sa vám stalo, že projekt na niečom stroskotal?

Áno, najčastejšie kvôli financiám. Potom nasleduje dlhé obdobie čakania. Ďalej škola pripraví pozemok na výsadbu zelene, ktorá ale nakoniec neprebehne. Potom sa podarí zeleň zasadiť, ale škola je zase sklamaná, že nemá pôvodne plánované skrýše, na ktoré nezostali financie. Vytvárať novú záhradu je skrátka zložitý proces, preto sa snažím navrhovať jednoduché výsadby, miestne stromy a kríky, ktoré zapadajú do okolitej krajiny. Do záhrady patrí aj aspoň jeden trvalkový záhon. Školy chcú bylinky, aby ich mohli s deťmi spoznávať. To je základ. Keď sa záhrada dobre založí, nie je so starostlivosťou o ňu v budúcnosti toľko práce.

Keď sa deti zapájajú do premeny, učia sa zároveň projektové plánovanie?

V jednej škole sme zároveň predstavili prácu architekta a projektanta. Deti si samy vyskúšali, ako funguje komunitné plánovanie. Tie menšie modelovali návrh z hliny a tie staršie vytvárali projekt. Učili sa pritom celý proces: od zamerania pozemku až po jeho správne zakreslenie s pásmom. Deti tak vytvárajú plánik, ktorý je podkladom pre architekta. Pracujú v skupinách, výsledky ich práce slúžia ako cenný podklad pre projektovanie záhrady.

Aký by mal byť prvý krok, ak chce škola, aby sa premena jej záhrady podarila?

S prvou myšlienkou môže prísť učiteľ, riaditeľ alebo zriaďovateľ, napríklad starosta obce. Nedávno ma oslovil jeden starosta, pretože bol nadšený zo záhrady, ktorú som navrhovala. V škole sa potom musí utvoriť motivovaný a súdržný tím. Ďalej je potrebné vybrať ťahúňa, ktorý si premenu záhrady vezme na starosti. Školy väčšinou nominujú jedného zástupcu, s ktorým ako architektka komunikujem. Ten zbiera relevantné informácie a podklady. Tiež je dôležité mať na svojej strane rodičov a širokú verejnosť. Potom už len stačí si povedať: chceme zmenu a ideme do toho!