Vysúšanie vlhkého muriva

Základom je pritom ctiť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysúšanie ovplyvňujú, a zaistiť také podmienky, aby vysúšanie prebiehalo efektívne a čo najrýchlejšie.

Prirodzená vlhkosť

Všetky stavebné materiály za bežných podmienok vždy obsahujú tzv. rovnovážnu vlhkosť. Tá závisí na vlhkosti prostredia a na teplote. Keď stúpne vlhkosť vzduchu, stúpne aj rovnovážna vlhkosť statív. Ak stúpne teplota (pri rovnakom obsahu vodnej pary vo vzduchu), rovnovážna vlhkosť klesá. Ale pretože v bežných vonkajších podmienkach s rastúcou teplotou rýchlo stúpa aj absolútna vlhkosť vzduchu, tak pri väčšine statív ustálená vlhkosť s teplotou rastie. Tehliari napríklad uvádzajú ustálenú vlhkosť svojich tehiel od cca 4 (v zime) do 6 (v lete) hmotnostných percent.

V jednej tone tehiel je teda od 40 do 60 kg vodnej pary, ktorú však vôbec nevnímame ako vlhkosť. Osamotené molekuly sú viazané k povrchu tehly hlavne v póroch a kapilárach slabými chemickými väzbami k povrchu tehly, ktorú na pohľad aj na dotyk vnímame ako suchú.

Kvapalná vlhkosť a koľko jej murivo pojme

Vlhkosť, ktorá nás zaujíma, je z iného súdku. Voda v kvapalnej podobe môže do muriva či stien vsiaknuť v množstve, ktoré predstavuje ďalších cca 10 až 20 hmotnostných percent, niekedy aj viac. Vyjadruje sa tzv. nasiakavosťou alebo nasýtenou vlhkosťou. Jedná sa o nejakých 100 l na m³ muriva, resp. 50 l na jeden m² múru. Stena či múr je na dotyk aj na pohľad mokrá. Ide o kvapalnú vodu, ktorá nemôže voľne odtiecť, je držaná v kapilárach a póroch tzv. kapilárnymi silami. Jediný spôsob, ako ju dostať preč, je nechať ju z kapilár a pórov odpariť. Na to sa zameriame v tomto článku.

Obr. 1: V zime pri vonkajšej teplote –10 °C, viď obrázok, je modrá krivka čiastočného tlaku sýtej pary v múre vždy nad úrovňou čiastočného tlaku pary vonku. Mokré miesta v múre, nech už sú kdekoľvek, sa môžu odparovať von. V smere dovnútra sa ale pri vonkajšej teplote – 10 °C môže odparovať voda len z hĺbky cca do 10 cm; a pokiaľ mokrý múr ohrievame infražiaričom na 35 °C, tak až do hĺbky cca 23 cm. Odpar v smere von je dominujúci až do chvíle, kedy vonkajšia teplota prevýši vnútornú teplotu, potom – je to prípad letných až tropických dní – mokré miesta v múre sa odparujú buď len dovnútra alebo tiež dovnútra aj von.

Obr. 1: V zime pri vonkajšej teplote –10 °C, viď obrázok, je modrá krivka čiastočného tlaku sýtej pary v múre vždy nad úrovňou čiastočného tlaku pary vonku. Mokré miesta v múre, nech už sú kdekoľvek, sa môžu odparovať von. V smere dovnútra sa ale pri vonkajšej teplote – 10 °C môže odparovať voda len z hĺbky cca do 10 cm; a pokiaľ mokrý múr ohrievame infražiaričom na 35 °C, tak až do hĺbky cca 23 cm. Odpar v smere von je dominujúci až do chvíle, kedy vonkajšia teplota prevýši vnútornú teplotu, potom – je to prípad letných až tropických dní – mokré miesta v múre sa odparujú buď len dovnútra alebo tiež dovnútra aj von.

Krok 1: Zastaviť zdroj trvalej vlhkosti

Než sa pustíme do vysúšania, mali by sme odstrániť všetky trvalé zdroje vlhkosti, či už sa jedná o zemnú vlhkosť alebo vlhkosť vnikajúcu do múra zhora kvôli nekvalitnému návrhu stavby alebo prevedenia strechy. V prvom prípade to znamená zaistiť vodotesnosť, prípadne parotesnosť hydroizolácie pod stenami a pod podlahou. Jednoduchšie a rýchlejšie býva opatrenie, ktoré zabráni dažďovej vode, aby zmáčala múry a ďalšie konštrukcie domu. Konkrétne riešenia sú nad rámec tohto článku, čitateľov však môžeme odkázať napr. na [1], [2], [3].

Krok 2: Umožniť pare, aby mohla unikať z muriva

Ako už bolo povedané, „mokrá” vlhkosť sa môže zo steny či múru dostať von len ako vodná para relatívne pomalými difúznymi mechanizmami. Ideálne je, keď para môže z vlhkých stien unikať na obidve strany, pri obvodových stenách von aj dovnútra domu. Potrebné však je, aby mala para otvorenú cestu aspoň v jednom smere, lepšia možnosť je smerom von. Celkom nevhodné je uzavrieť cestu pare z obidvoch strán rôznymi paronepriepustnými vrstvami ako je polystyrénová izolácia, parotesné povrchové nátery, parotesné fólie atď.

Princíp vysúšanie vlhkého muriva

Smer a veľkosť difúzie riadi jediný hnací potenciál a tým je rozdiel čiastočných tlakov vodnej pary v murive a okolitom prostredí. Vodná para postupuje difúziou na tú stranu, kde je čiastočný tlak vodnej pary nižší, pokiaľ jej v tom nebráni nejaká prekážka (už spomenuté paronepriepustné vrstvy). Tam, kde je murivo mokré, je čiastočný tlak pary práve na úrovni čiastočného tlaku sýtej pary, ktorý je možný určiť z tab.1.

Cieľom pri vysúšaní je, aby na obidvoch stranách steny či múra, alebo aspoň na tej strane, ktorá je otvorená pre únik vodnej pary, bol čiastočný tlak vodnej pary výrazne nižší, než je najnižší čiastočný tlak sýtej vodnej pary v mokrých miestach steny. Môžeme to povedať tak, že efekt vysúšania bude tým väčší, čím chladnejší a suchší bude vzduch v okolí oboch strán vysúšanej steny.

Vysúšanie na jeseň, v zime a na jar

Je potrebné podčiarknuť slová z obidvoch strán: Pokiaľ je vonku mráz či chladno a para jednoducho uniká zo steny von, ale my vo vnútri vykurujeme na 30 °C a nevetráme, takže čiastočný tlak pary vystúpi až na nejakých 4 200 Pa (viď tab. 1), budeme zvnútra do steny vháňať vodnú paru, ktorá sa v nej bude zrážať na vodu. Toto počítanie by bolo neproduktívne až kontraproduktívne.

Rozumné je udržiavať vnútornú teplotu cca 20 °C a intenzívnym vetraním udržiavať vnútorný vzduch suchý (zimný vonkajší vzduch má veľmi nízky obsah pary, aj keď vonku sneží či prší, viď tab. 1). Súčasťou vykurovania potom môžu byť infražiariče orientované na mokrú stenu; infračervené lúče najskôr ohrejú stenu a od nej sa potom ohrieva vzduch v miestnosti.

Podmienky, kedy vonkajšie teploty v noci ani cez deň neprekročia teplotu vo vnútri, sú pre vysúšanie mokrých obvodových stien veľmi dobré. V mrazivom a slnečnom počasí, kedy slnečné lúče ohrejú zvonku vysúšanú stenu o niekoľko stupňov, dokonca ideálne.

Pre ďalšie zvýšenie účinnosti vysúšania sa na vonkajšej strane mokrej steny niekedy dočasne aplikuje kontaktná, 5 až 10 cm hrubá vrstva vysoko priedušná vrstva izolácie z minerálnej vlny bez povrchových uprav. Teplota na studenom okraji steny podstatne vzrastie (v príklade z obr. 1 z –10 °C na +7 °C), čím sa urýchli vysúšanie hlavne vonkajších vrstiev steny.

Vysúšanie v lete

V lete za bieleho dňa bývajú vonkajšie teploty vyššie než vnútorné, a tak difúzia pary môže byť v suchej stene často orientovaná dovnútra. Za slnečných dní však býva vonkajší vzduch tak suchý, že para uvoľnená z mokrej steny bude hlavne z miest blízkych vonkajšiemu prostrediu unikať aj von.

Pokiaľ sa za horúceho dňa „rozpália” vlhké tehlové múry, svoju teplotu si vďaka akumulácii podržia aj v noci; pri následnom nočnom poklese teploty vzduchu, cca na 10 až 15 °C, vzniknú pre vysúšanie rozohriatého múru ideálne podmienky.

Je takmer vylúčené, že by pri výdatnom vetraní, ako je v lete zvykom, vzdušná para z vnútorného vzduchu vstupovala do múru a tu kondenzovala. Výnimkou môže byť situácia, že by vonku v teple cca 35 °C bola vysoká vlhkosť vzduchu na úrovni až 100 % (tlak 6 670 Pa), vo vnútri klimatizovaný vzduch teploty cca 20 °C a k tomu prípadne aj paronepriepustná fólia na vnútornej strane múru, ktorá by bránila vstupu pary dovnútra.

Všeobecne ale platí, že teplé slnečné letné dni výrazne prispievajú k rýchlemu vysúšaniu vlhkých múrov.

Mikrovlnné vysúšanie

Mikrovlnné žiarenie rozkmitáva molekuly vody. Vyvolaný pohyb, ktorý sa trením prenáša na susedné, aj nevodné molekuly, vytvára teplo a týmto teplom sa mení voda na vodnú paru. To je princíp mikrovlnného ohrevu, ktorý dnes skoro každý vďaka mikrovlnným trúbam pozná. Na vlastnú hmotu stavív mikrovlnné žiarenie príliš nepôsobí. Najviac ohrieva drobné kvapôčky vody, presnejšie roztrháva zhluky cca 8 molekúl H₂O, ktoré tvoria kvapalnú vodu, a menia ich v paru. Z toho vyplýva, že mikrovlnné žiarenie ohrieva len mokré partie múru alebo steny, suché miesta ponecháva bez povšimnutia. Vodná para vzniknutá zahriatím mokrých miest má vysoký čiastočný tlak, preto sa uvoľňuje na obidve vzdušné strany muriva, kde býva tlak až o poriadok menší.

Významné je aj to, že pri vysušení mikrovlnným žiarením dôjde v murive k likvidácii všetkej mikrofauny a mikroflóry.

Hlavnou prednosťou tohto spôsobu vysúšania je teda rýchlosť. Výrobcovia uvádzajú, že mikrovlnné generátory v počte 6 ks môžu z klasického tehlového muriva odlúčiť za 24 hodín až 450 litrov vody. Bežný rodinný dom z plných tehiel 45 cm, zaplavený do výšky 1,5 metra po dobu 4 dní a s priemernou počiatočnou vlhkosťou 15 až 20 % hmotnostnej vlhkosti, je vysušený za 6 až 8 dní. Účinnosť vysúšania je závislá predovšetkým na druhu použitia stavebného materiálu, veku a kvalite omietok (aj fasádnych), čase trvania zaplavenia objektu, výške zaplavenia apod.

Literatúra a zdroje:

[1] Dana D. Daňková: Hydroizolácia budov, Stavebnictví a interiér č. 1/2009, str. 26, www.stavebnictvi3000.cz/c2957.

[2] Tomáš Bydžovský: Hydroizolácia spodnej stavby pomocou bentonitových rohoží Voltex, Stavebnictví a interiér č. 10/2008, str. 38, www.stavebnictvi3000.cz/c2860.

[3] Ivan Kovačík, Václav Pumpr: Hydroizolácie podzemných stavieb nanášané suchým TORKRETEM, Stavebnictví a interiér č. 4/2005, str. 24, www.stavebnictvi3000.cz/c1499.

[4] Milan Rochla: Stavebné tabuľky, SNTL 1987.