Zatiaľ, čo v západnej Európe, predovšetkým vo Švajčiarsku sa takzvané earth-sheltered homes stali do značnej miery snobskou záležitosťou pre bohatých, ktorí zemnými vilami chceli dokumentovať svoje ekologické cítenie a návrat k prírode, praktickí Američania sa sústredili skôr na plné využitie ich ďalších predností:
• Je možné ich s výhodou stavať na najlacnejších pozemkoch, akými sú svahy a iné terény nevhodné pre klasickú zástavbu a poľnohospodárske využitie.
• Podiel prác, ktoré je možné vykonať svojpomocne, je u nich vyšší než pri stavbe tradičných domov a bytov.
• V prípade potreby je možné ich ľahko rozšíriť. To oceňujú hlavne mladí ľudia, ktorí sú zvyčajne nútení voliť na začiatku isté »minimálne riešenie« a až neskôr, s tým ako sa ich rodina rozrastá a ako sa zlepšuje jej ekonomická situácia, si môžu dovoliť rozširovanie svojho obydlia.
• Prevádzkové náklady (vykurovanie, klimatizácia) sú mimoriadne nízke v porovnaní s klasickým rodinným domom a tiež bežná údržba vyžaduje podstatne menej času a peňazí.
• Domy chránené zemou sa vyznačujú vysokou odolnosťou voči požiaru a ďalším živelným pohromám (krupobitie, veterná smršť a pod.).
• Ich obyvatelia sa v nich cítia veľmi bezpečne, okrem iného vzhľadom k obmedzenej možnosti vkradnutia sa do ich domu.
• Sú zvukovo dokonale izolované, teda tiché.
V žiadnom prípade tu ale nejde o určité núdzové obydlia, pretože vždy prinajmenšom jedno priečelie, navyše spravidla lomené a vybavené veľkými oknami, vystupuje nad úroveň terénu a zaisťuje maximálne presvetlenie a vetranie vnútorného priestoru. Veľmi často taký dom pri pohľade spredu pôsobí úplne konvenčným dojmom. Až pri pohľade zo strany sa začne strácať vo svahu s ozdobnými ihličnanmi a zhora zmizne napríklad pod záhonom jahôd.
Mimochodom, to že zemné domy ( u nás často označované aj krtkodom) ideálne zapadajú do krajiny a že na ich prekrytí je možné pestovať ozdobné či úžitkové rastliny, rozširuje oblasť ich využitia aj na rekreačné chaty či záhradné domčeky. V každom prípade potom ide o bývanie v oveľa tesnejšom kontakte s prírodou, ako keď obývame klasické, väčšie či menšie kvádre a kocky.
Ako funguje dom chránený zemou?
Veľa ľudí sa domnieva, že domy kryté zemou využívajú nejaké mimoriadne tepelno-izolačné vlastnosti zeme. V skutočnosti je však zem celkom zlý izolátor a vlhká zem je dokonca veľmi zlý tepelný izolátor.
Ako teda môžu domy kryté zemou ušetriť toľko energie na vykurovanie a chladenie?
Vysvetlenie spočíva v tom, že zem je výborný kondenzátor. Podobne ako elektrický kondenzátor uchováva elektrický náboj, je zem kondenzátor, ktorý uchováva teplo. Už v hĺbke 2 metre pod povrchom je priebeh teplôt celoročne tak vyrovnaný, že to naše domy v zimnom období pomyselne prenáša niekam do subtrópov, tisíc kilometrov na juh. Januárová teplota pôdy v uvedenej hĺbke je totiž približne 10 ° C a to aj napriek tomu, že vzduch má v tom čase napríklad práve -20 ° C. Náš dom teda obklopuje prostredie s teplotou o 30 ° C vyššou v porovnaní s nadzemným domom. Aby sme za takých podmienok dosiahli príjemnú izbovú teplotu 22 ° C, potrebujeme interiér ohriať len o 12 ° C nad okolitú teplotu. U nadzemného domu musíme však na dosiahnutie rovnakého vytvoriť teplotný rozdiel 42 ° C. Energetici vedia, čo znamená v spotrebe zníženie rozdielu medzi teplotou exteriéru a interiéru čo i len o jediný stupeň.
Na druhej strane je zem bohužiaľ aj dobrým vodičom tepla, ktorý má snahu odvádzať teplo z interiéru a vyrovnať jeho teplotu na okolitých 10 ° C. To by nám asi nevyhovovalo. Našťastie je tu ale iný tepelný kondenzátor, ktorého teplotu môžeme dobre regulovať. Tým je hmota samotnej budovy - jej steny, betónová podlaha, základy a ďalšie. Najlepším spôsobom, ako regulovať teplotu tejto hmoty je separovať ju od tepelne vodivej zeme. Typickým riešením je použitie izolácie z tuhej penovej hmoty, správne umiestnenej na vonkajší plášť domu. To je veľmi dôležité.
Najhoršie totiž, čo môžeme urobiť (a je prekvapivé, ako často sa s tým stretávame), je umiestniť izoláciu na vnútorné steny. Nielenže tým strácame tepelnú kapacitu cca 100 ton obvodových múrov, ale navyše môže pôda - zvlášť v menších hĺbkach - na styku s chladnou stenou premŕzať, čo vedie spätne k štrukturálnemu poškodeniu stien.
A ako funguje dom krytý zemou v lete?
Zem si teraz môžeme predstaviť ako »zásobník chladu«. Na severe USA (čo zodpovedá stredoeurópskym klimatickým podmienkam) dosahuje najvyššia teplota zem v hĺbke 2 metrov okolo 15 °C. Na žiaducu teplotu ju ľahko dorovná slnečné žiarenie prechádzajúce skrz okná a teplo generované vo vnútri ľuďmi, domácimi spotrebičmi, varením apod. V tom istom období sú všetky steny klasického nadzemného domu ohrievané vzduchom napr. v teplote 32 °C a sú len dve možnosti: nedýchateľná horúčava alebo energeticky náročná klimatizácia.
Mimoriadny chladiaci efekt má v lete aj zelená strecha. Na rozdiel od klasickej krytiny alebo asfaltového povrchu účinne chladí už aj niekoľkodecimetrová vrstva zeminy vďaka respirácii porastu a odparovaniu vlhkosti z pôdy.
